FairyTales:::: na Blog.cz

pridala som zopar novych veci. tri hotove basne, zaciatok novej poviedky o Victorii Leverovej a zhruba styri dalsie kapitoly pribehu. dufam, ze sa bude pacit. niki

Na svete existujú iba dve veci, pre ktoré sa oplatí žiť.
Láska a nenávisť.
Ak si myslíte, že láska je niečo vznešené a dobré, mýlite sa. Vie byť rovnako krutá ako nenávisť dokonca horšia.
Prinesie ľudí do horúceho pekla, no zároveň ich môže vyniesť na nebo.
Odkiaľ to viem?
Netuším, kde by som mala začať. Možno hádam tým, prečo si myslím, že sú iba dva dôvody na život.
Stalo sa to dávno, príliš dávno, aby si to niekto okrem mňa pamätal.
Mala som sedemnásť, no už som bola vydatá. Môj manžel bolo to najnechutnejšie stvorenie na svete. Miloval vlastniť majetok a aj mňa.
Vydala som sa, lebo mi povedali, že tak je to správne. Robili to všetky a ja som nechcela zostať na ocot.
Keď k nám môj manžel začal chodiť, zdal sa mi...
Milý, no ako náhle utíchli fanfáry okolo našej veľkolepej svadby, zmenil sa. Jeho kôň mu bol vzácnejší ako ja.
Neviem, či som ho milovala. Možno so ho na začiatku, na úplnom začiatku mala rada. To s istotou neviem.
Neviem ani, kedy som ho začala nenávidieť. Isté bolo, iba to že som ho nenávidela aj predtým ako mi spôsobil rany na duši.
Často chodieval preč a ja som vtedy viedla statok. Keď nebol doma, bola som šťastná.
Mohla som si robiť, čo si mi zažiadalo. Najprv povinnosti, a potom moje sny.
Jazdila som celé hodiny na koni po lúkach a bola som slobodná.
Vstávala som skoro a ešte neskôr šla spať, no bolo to s úsmevom na perách. Žila som tak mnohé mesiace a nič mi nechýbalo.
Raz za čas sa zjavil môj manžel. Vtedy to bolo ťažké, ale ja som bola vzorná. Pekná mladá uhladená manželka. Slušná a držiaca jazyk za zubami.
Nemal mi, čo vytknúť. Nad čím ohrnúť nos. Nedala som mu možnosť, ukázať mi, že som jeho majetok.
Problém bol v tom, že odo mňa nechcel len, aby som bola vzorná manželka. Chcel dediča, lenže ja som odmietla.
V tom čase urazene odchádzal, ale nikdy nič neurobil. Možno ma mal rád, aj napriek tomu ako sa ku mne.
Ibaže ja som ho už nenávidela. Tým ako sa správal, ako nadával, ako sa na mňa pozeral. Lačne.
Bolo som preňho iba kúsok mäsa. Nič iné.
Aj keby som bola najlepšia manželka na svete nikdy by si ma nevážil, tak ako som si zaslúžila.
Moja nenávisť k nemu sa prehlbovala za každým, keď mi posielal list. Oznamoval mi, kde je, čo robí, kedy sa vráti. Mala som ho čakať a on mi písal ďalšie povinnosti.
Na konci listov nikdy nenapísal ,,S láskou" alebo ,,Tvoj". Vždy iba to suché meno, Edgar.
Pohŕdala som aj tým menom. Rovnako ako jeho takzvaným titulom. Vraj ,,lord".
Celý bol nechutný. Bolo mi z neho na vracanie a jeho listy som s potešením pálila.
Robilo mi to takú radosť, keď to horelo.
Chcela som, aby tak zhorel aj on a s ním jeho titul i meno a tým pádom aj z nášho manželstva by bol konečne popol.
Snívala som o tom, aby sa to stalo. Niekedy som sa budila uprostred noci a myslela si, že som znova doma so svojou mamou a sestrami.
Mrazilo ma v kostiach, keď som si uvedomila, že vo vedľajšej izbe spí on.
Raz alebo dvakrát som mala nutkanie, utekať späť domov, no to by zničilo česť môjho otecka a na to som bola príliš hrdá, aby som to spravila.
Tieto myšlienky som teda zahnala na okraj mojej hlavy a myslievala na okamihy, keď odchádzal.
Vždy som mu pekne mávala a tvárila sa smutne. Pritom som chcela skákať od radosti, že už je preč.
Jedného dňa však prišiel nečakane. Bola som v kuchyni a dávala príkazy, keď sa otvorili dvere.
Vydesene som naňho hľadela. Bol strhaný a špinavý, očividne sa ponáhľal.
Vtedy som urobila najväčšiu zradu svojej nenávisti. Pribehla som k nemu celá vyplašená a s otázkou na perách.
Iba kývol hlavou služobníctvu, aby sa pratali. Pre mňa nemal jediného milého slova.
Moja tvár sa zamračila a jeho ešte viac.
Vzdychla som a odstúpila. Priniesla som mu teplú vodu a uterák. Stále nič nevravel a ja som chcela kričať. Najlepšie naňho. Za to ako sa choval.
Umyl sa a zrazu znova vyzeral ako tyran. Nedala som na javo strach.
Všetko čo som doniesla, som aj odložila a pekne krásne čakala. Nič sa nestalo a on mlčal.
Začínala som byť nervózna a on ma zrejme skúšal. Už som to nevydržala a začala som ja.
,,Edgar, čo tu robíš? Prepáč, že sa pýtam, no nečakala som ťa."
Znova mlčal a ja som chcela zase spustiť, ale začal hovoriť a ja som stíchla.
,,Môj brat má syna."
Došlo mi to ako blesk z jasného neba. Jeho mladší brat, Sebastián, mal syna, dediča.
Preňho to bolo peklo. Ak nebude mať dieťa, bude všetko patriť synovcovi, dokonca ani ja nič nedostanem.
Myslela som si, že by mi aj tak nič nedal, ale predsa som nechcela byť opustená. Mlčala som a čakala. Asi odo mňa chcel, čo bolo treba.
Nadýchla som sa a pripravovala na najhoršie. Vojsť do jeho spálne bola moja nočná mora.
Bohužiaľ jeho brat bol omnoho mladší, dokonca sa ženil o pár týždňov neskôr ako on.
Sebastián mal už dediča, zatiaľ čo môj muž nemal ani mňa.
Stále som čakala na to, čo sa stane. Teraz si myslím, že môj strach nebol správny. Mala som sa brániť, no vtedy som to ešte nevedela.
Čakala som, no on stále nič neurobil. Dúfala som, že ani neurobí. Triasla som sa a pomaly sa posúvala k dverám.
Chcela som utiecť a kričať. Nevšimol si, že som takmer vonku. Nestaral sa o mňa. Trápili ho jeho vlastné myšlienky.
Zrazu sa čosi zmenilo...
Pozrel na mňa a ja som sa nestihla ani nadýchnuť. Zdrapil ma za ruku a ťahal ma hore.
Modlila som sa, aby som na to rýchlo zabudla. Vedela som, čo bude nasledovať a strašne som sa toho desila.
Vytiahol ma až k dverám jeho spálne. Rozhodla som sa, nedívať na ne. Nechcela som, aby sme vošli.
Aj keď som si o svojom manželovi myslela svoje, nikdy mi ani nenapadlo, že z neho bude až taký zver.
Otvoril dvere a len na mňa zrúkol: ,,Poď!"
Mala som povedať, že ma ani nehne? To som nemohla urobiť. Vedela som, že by ma zabil.
Vtiahol ma dnu.
Nikdy na to nezabudnem. Bolo to také strašné. Občas stále vidím jeho nechutnú tvár.
Hodil ma na posteľ.
Počujem zvuk trhajúcej sa látky.
Cítim tú strašnú, strašnú bolesť.
Keď bolo po tom, nechal ma tak.
Odišiel z izby a ja som počula odchádzať jeho koňa. Uvedomila som si, čo sa stalo až po niekoľkých minútach.
Ležala som na posteli a na tvári som mala zaschnuté slzy. To bolo všetko, čo po tom zostalo.
Bola som v tej izbe celé hodiny. Nedokázala som myslieť, nie to sa ešte pohnúť.
Iba som hľadela so stropu a chcela som zomrieť.
Nenávidela som ho tak veľmi.
V hlave mi vírili myšlienky ako ho zabiť.
To už bol večer a prišla som k sebe. Rozhodla som sa počkať a až potom ísť do svojej izby.
Nechcela som, aby ma niekto videl v tom stave. Bola som predsa dáma. Ešte aj vzdelaná.
Môj otec tvrdo pracoval vo svojej spoločnosti s látkami, aby mohol mne a mojim trom mladším sestrám zaplatiť vzdelanie.
Mali sme učiteľa a ten sa nám venoval päť dní v týždni.
Ja som však bola najviac ctižiadostivá a študovala som aj po nociach. To že som sa vydala sa surovca, bol trest môjho života.
V noci keď všetci zaspali som sa teda vyplazila z jeho izby. Musela som sa ísť umyť. Zmyť zo seba jeho.
Išla som aj s plachtou, na ktorej bola moja krv. Tú noc bola zima, aj keď už bol máj.
Išla som bosá, no už mi bolo všetko jedno.
Vzala som si z kuchyne čistú plachtu, ktorú tam slúžka nechala.

Mali ste už niekedy pocit úplnej samoty?
Ja áno.
To bolo vtedy, keď sa môj život uberal čudným smerom.
Všetko sa tak rýchlo zmenilo.
Mama mala priateľa, Majka bola chorá, Maťo zrušil pozvanie na ples a moji bratia sa chovali dosť čudne a strašne mi to liezlo na nervy.
Tento pocit ma prenasledoval celý čas, čo som tam bola.
Z domu som takmer nevychádzala, lebo Kika a Toma na každom kroku prenasledovali novinári, takže som s nimi nemohla chodiť von.
Pochopila som, že môj život sa uberá zlým smerom, tou trasou, ktorou som ísť nechcela.
Jedného dňa som o tom viedla dlhý rozhovor cez internet s mojou najlepšou kamarátkou Didi. Spoznali sme sa v Banskej Bystrici na jednej výstave a odvtedy sme nerozlučná dvojica.
Didi o mne vie všetko, aj to kto som a ja zasa viem všetko o nej.
Pravda bola to zmena, že som jej ako prvej a jedinej priateľke neklamala a povedala som jej o mojej rodine.
Jednoducho ona má takú moc. Spôsobuje to aj to ako vyzerá.
Má hnedé vlasy po plecia, ktoré všade lietajú, lebo nedokáže stáť na jednom mieste dlhšie ako dve sekundy.
Jej oči sú jedinečné a vždy vás nimi presvedčí, aby ste urobili niečo bláznivé.
Majú orieškovohnedú farbu a vždy v nich žiaria iskričky a jej tvár je krásna s červenými lícami, no a nakoniec to najlepšie.
Jej úsmev. Je nezabudnuteľný a keby som bola chlapec určite by som sa do nej zamilovala, ale keďže nie som mám tú poctu a som jej najlepšia kamoška.
Čo je SUPER!!!!!!!!!
Takže späť k nášmu rozhovoru.
TARANEE 23: ,,Zrušil pozvanie na ples, predstav si to."
SPEED-BEAUTY GIRL: ,,To fáááákt, sviniar jeden a jak doma?"
TARANEE 23: ,,Hrozne, možno ešte horšie ako predtým, keď som s nimi bývala. Dokonca sme sa presťahovali do Bratislavy a dozvedela som sa to až keď ma nejaká ženská vyhodila z nášho starého domu."
SPEED-BEAUTY GIRL: ,,Ale moja, netráp sa preto."
TARANEE 23: ,,A to nie je všetko?"
SPEED-BEAUTY GIRL: ,,Čo môže byť horšie ako toto?"
TARANEE 23: ,,Majka má zrejme leukémiu."
SPEED-BEAUTY GIRL: ,,......................................"
TARANEE 23: ,,Nevieš, čo k tomu povedať? Ani ja a je to už týždeň, čo mi to povedala a mám strach."
SPEED-BEAUTY GIRL: ,,To je predsa prirodzené, že sa o ňu bojíš."
TARANEE 23: ,,Nie je to len to. Mám strach, že to svojim rodičom nepovie."
SPEED-BEAUTY GIRL: ,,Ale nehovor, že by im to nepovedala. Veď je predsa v povahe človeka, aby takú závažnú vec povedal svojim najbližším."
TARANEE 23: ,,Didi, prosím nezačínaj s psychologickými kecami. Nemám náladu."
SPEED-BEAUTY GIRL: ,,Dobre, nebudem ťa tým trápiť. Tak ja už musím ísť. Mám futbal. Maj sa a ľúbim ťa."

,,Didi vie vždy povzbudiť," strhla som sa.
Stál tam Kristián
,,Kristián, zľakla som sa. Nabudúce prosím ZAKLOP!" vyčítala som mu.
,,Ideme na skejty. Ideš s nami...
AHA, máš novú poštu," vraví mi.
,,Vieš čo zvážim tvoju ponuku a uvidím a teraz zmizni chcem si prečítať poštu," vykázala som ho von s mojej izby.
,,Jasnačka, sestrička," povedal a už ho nebolo.
MATO 221: ,,Láska hneváš sa na mňa?"
TARANEE 23: ,,Choď do kelu."
Bol to Maťo, ako inak pán Casanova sa musí ukázať.

MATO 221: ,,Takto ma odháňaš, zlatko?"
TARANEE 23: ,,Nevolaj ma tak!"
MATO 221: ,,Hnevá ťa to, však? Vieš čo radšej nechcem odpoveď, lebo rozbiješ počítač."
TARANEE 23: ,,Chceš dohodiť babu? To si ju už nevieš zohnať sám?"
To nachvíľu otriaslo jeho egom.
MATO 221: ,,NIE!!!!!!!!!!!!!!!!!! Chcem sa len ospravedlniť, že nejdem na ten ples s tebou."
TARANEE 23: ,,Zaparil sa ti mozog?"
MATO 221: ,,Dáme si stretko?"
TARANEE 23: ,,Kedy, kde a prečo?"
MATO 221: ,,Keď sa vrátiš, v parku pod školou a pretože ťa chcem vidieť."
TARANEE 23: ,,Platí, ale bez tvojich kamošov. Pochopil si?"
MATO 221: ,,Jasné, láska už sa neviem dočkať toho okamihu."
No a odhlásil sa.
Život je plný prekvapení. Či už dobrých alebo zlých. To som sa už veľakrát uistila.


Niekto mi raz povedal: ,Stačí len päť slov, keď chcete niekomu vyznať lásku'
Na to, aby ste vyznali lásku musíte sa k tomu človeku tak správať.
Lenže ako sa ručička posúva pred vami sa zjaví nový obraz.
Sedieť na lavičke v parku nie je príjemné, ale možno to bude aspoň zaujímavé.
O päť minút dobehol zadychčaný Maťo.
Trvalo mu asi sekundu, kým nahodil svoj typický úsmev.
Sadol si a ešte stále dychčal. Pozrel na mňa a ja som sa zatvárila kyslo.
Žiarivo sa usmial.
,, Prepáč, že meškám, ale zrejme som ti nechýbal," konštatoval.
,, Nemám rada chalanov, ktorí meškajú," povedala som ostro.
Zasmial sa.
,,Si tvrdohlavá," vraví mi.
,,A ty si zase arogantný chlapec s veľkým egom," oplatila som mu to.
,,Si ťažký oriešok, vieš?" povedal mi.
V tej chvíli oľutoval svoju otázku.
Schytila som prvé, čo som našla.
Škoda, samozrejme preňho.
Udrela som ho metrovou latou z lavičky a pritom mu zlomila ruku.
Postavila som sa nad neho a ešte plná hnevu som mu povedala: ,,Vieš, čo pán Casanova nabudúce neskúšaj! Už si sa totiž dozvedel, že nie pre každé dievča si neodolateľný."

Sedela som v čakárni na pohotovosti.
Dotiahla som sem Maťa.
Teraz bol na röntgene. Všetci si mysleli, že som jeho sestra a nič som mu neurobila.
Maťo povedal, že spadol so skejtu.
To sa mi hodilo. Aspoň ma nepodozrievali.
Maťo vyšiel s chirurgie.
,,Poď!" vraví mi otrávene.
,,Čo ti je? Dajú ti sadru?" pýtala som sa vystrašene.
,,Neboj sa dáme mu sadru a bude to fajn. Vraj ťa nemá rada? To určite! Je veľmi starostlivá a inak na súrodencov sa chováte veľmi dobre," povedal lekár. Išli sme ďalej.
Zastavili sme sa, doktor zazvonil a čosi zašomral. Vošli sme dnu.
,,Chceš ísť s ním?" spýtal sa doktor.
Pokrčila som plecami.
,,Je to dosť bolestivé," vraví. Pozrel na mňa, a potom na Maťa.
,,Pôjde so mnou. Potrebujem pri sebe niekoho," vyhlásil Maťo.
Dali mi plášť. Maťa šli pripraviť a ja som sa prechádzala po čakárni.
Otvorili sa dvere. Sestrička ma zavolala dnu.
Maťo ležal na stole. Prišiel chirurg.
Čosi mu na ruke urobil so skalpelom.
Maťo sa tváril akoby ho ktosi vraždil.
Pozrel na mňa a zašepkal: ,,Chyť ma prosím za ruku."
Chytila som ho za ľavú. Stískal mi ju tak silno až mi takmer zlomil prsty.
Zavrel oči, aby to nevidel.
Všetko sa skončilo a dali mu sadru.
Mne prišlo zle a vyšla som von.
Bolo mi na vracanie. Vonku vyšiel Maťo.
Zrejme som bola zelená, lebo sa spýtal: ,,Nechceš vrecko? Vyzeráš hrozne."
V tej chvíli ma naplo a ja som ho ovracala.
Mal na sebe ešte plášť takže veľkú škodu som neurobila.
Hneď si ho dal dolu a hodil ho k špinavým plášťom. Chytil ma okolo ramien a spoločne sme vyšli von. Už mi bolo fajn a čerstvý vzduch mi len prospel.
,,Si v pohode?" opýtal sa ma.
,,Nie som zelená?" chcela som zase vedieť ja.
,,Keď ti poviem, že už nie si zelená bude to znamenať, že si v pohode?" spýtal sa znova. Prikývla som a chytila mu sadru.
Pozrel sa mi do očí. Cítila som zvláštny pocit. ,,Prepáč, ale koledoval si si o to," povedala som.
,,Ja viem. To mi je jasné," pritakal mi, lebo mal strach, že doňho zase niečo hodím.
,,Aj tak si to o tebe myslím," priznala som sa mu.
,,A ja to, čo som povedal," vrátil mi úder,
,,Ty..." chcela som mu vynadať, ale on bol rýchlejší. ,,Nechceš sa mi podpísať na sadru?"
Pozrel na mňa ako sa zachovám.
Usmiala som sa naňho.
,,Dobre. Ak ma tak pekne žiadaš," povedala som, vytiahla ružovú fixku a nakreslila som mu tam srdce a môj veľký podpis.
Tentoraz sa usmial on.
,,Ďakujem," vravel mi s úsmevom. Ja som sa uškrnula, schytila skejt a už ma nebolo.

Bol večer. Ležala som na posteli. O chvíľu som zaspala.
Spalo sa mi fajn až...
Snívala sa mi hrozná nočná mora.
Kristián a nejaké dievča išli po ceste v aute.
Chlapec v druhom aute do nich vrazil.
Zišli s cesty a kotúľali sa s autom cez les.
Keď konečne zastali, Kristián sa dostal von a vytiahol odtiaľ aj dievča, čo bolo s ním.
Po pár sekundách auto vybuchlo.
Dievča sa nehýbalo, ale nakoniec otvorila oči. Kristián jej držal hlavu a hovoril: ,,Ema, idem po pomoc."
Emu stálo veľké úsilie odpovedať mu.
,,Nie, Kristián, nechoď!"
,,Ema, ale..." začal Kristián, ale ona ho prerušila. ,,Ľúbim ťa," povedala a pohladila ho po líci.
Zavrela oči a slabo sa usmiala.
Zomrela...
Zrazu sa tam zjavil tieň a strelil Kristiána...
Prebrala som sa.
Bola som celá spotená a rýchlo mi bilo srdce.
Ten sen bol taký skutočný. Potrebovala som s niekým hovoriť.
Cítila som, že to nebol obyčajný sen, ale niečo ako predtucha, že sa to naozaj stane.
Vzala som telefón a vytočila som prvé číslo, na ktoré som si spomenula.
Zvonilo to. Volala som domov.
Dúfala som, že by mal byť niekto ešte hore. Napokon zdvihla Iz.
,,Prosím?" spýtala sa ospalo a zároveň nahnevane.
,,Iz, tu Nicole. Ja viem, že nie je vhodná doba, ale mala som zlý sen a bol taký živý," vysvetľovala som jej.
Zívla do slúchadla.
,,Dobre. Počúvam," vyhlásila.
,,Takže snívalo sa mi s Kristiánom a...
Počkaj má Kristián frajerku, ktorá sa volá Ema?" opýtala som sa najprv.
V tej chvíli sa Iz úplne prebrala.
,,Má. O čom bol ten sen?" opýtala sa so záujmom.
,,Boli spolu v aute a chalan z druhého auta ich zhodil z cesty. Preleteli cez les a Kristián vytiahol Emu von, ale ona..."
,,Čo ona?" chcela vedieť vydesená Iz.
,,A potom prišiel ten chalan znovu a mal zbraň a, a..."
Rozplakala som sa.
,,Nicole neplač, čo sa im stalo?" nabádala ma. Chvíľu bolo ticho na oboch koncoch telefónu kým som nezašepkala: ,,Zomreli... Obaja. Ema pri nehode a Kristiána zabil ten chalan. Len tak. Bez náznaku súcitu ho zastrelil."
Znovu nastalo ticho.
,,Aký máš z toho pocit?" pýtala sa ma Iz.
,,Beriem to ako varovanie, že sa to môže stať. Je to ako zlá predtucha, ktorá sa možno splní," povedala som nakoniec.
,,Keď sa ti ten sen bude snívať znovu tak to bude možné. Nikomu inému to zatiaľ nehovor, dokým sa ti to náhodou znovu neprisní a snaž sa na to nemyslieť a sľúb mi, že sa preto nebudeš trápiť. Sľúb mi to!" žiadala ma.
,,Sľubujem," vravela som jej.
,,Tak teda dobrú noc, zlatko," zaželala mi.
,,Aj tebe sestrička."
Položila a ja som šla so zmiešanými pocitmi spať.

Ležala som na posteli a zrazu mi zazvonil telefón. Bola to Natália moja teta, Majkina mama a s ockova sestra.
Rozprávala veľmi rýchlo a cez to aj plakala, takže som jej začala rozumieť až keď mi to celé hovorila po tretíkrát.
,,Nicole, príď do nemocnice. Majka odpadla a, a, a..." nedokázala ďalej hovoriť a znovu prepadla v plač.
,,Natália, prosím upokoj sa," snažila som sa jej povedať medzi jej vzlykmi.
Plakala a nepočúvala ma.
Nevedela som jej viac povedať a vedela som, že ona je v stave pred nervovým zrútením.
,,Natália Carterová," zakričala som na ňu.
Okamžite stíchla a ja som dostala strach, pretože som si myslela, že odpadla.
,,Natália, prídem za tebou len sa už upokoj, lebo takto nikomu nepomôžeš," prikázala som jej.
Počula som ako ešte raz potiahla nosom, a potom sa zopárkrát nadýchla.
,,Čo sa stalo?" opýtala som sa jej.
,,Odpadla cestou domov a vraj..." vzdychla a pokračovala,
,,Má leukémiu a ja viem, že niečo tušila. Vraj si našla príznaky a zverila sa ti s tým. Povedala mi to. Vraj ťa nemám obviňovať, lebo ti tvrdila, že to vieme.".
,,Natália bola som hlúpa, malo ma to napadnúť. Ona klamala nám všetkým, ale teraz nás potrebuje a nie je čas na to aby sme ju súdili, hoci spravila chybu. Treba sa s tým zmieriť a modliť sa," vravela som jej potichu.
Nič nevravela, iba ticho plakala.
Chcela som niečo povedať, ale slová boli v tej chvíli nepotrebné.
Nevedela som akú bolesť môže cítiť mama, keď vie, že sa jej dieťa ráno nemusí zobudiť.
Vedela som, že ju desí predstava, ktorá by zlomila srdce každej matky.
Nechcela prežiť svoje dieťa.
Vzdychla som si a nežne zašepkala do telefónu: ,,Bude to dobré. Musíš iba veriť, že to tak bude. Prídem a dovtedy mi čosi sľúb: žiadne slzy a utrpenie."
,,Dobre," vravela mi s hrčou v hrdle.
Položila som a postavila sa z postele.
Rýchlo na seba natiahla džínsy a tričko. Prehrabávala som sa v skrini a hľadala nejakú teplú mikinu.
Vytiahla som fialovú a vyšla na chodbu.
Babička nebola doma.
V piatok chodievala hrať bingo, tak som jej napísala odkaz.
Dúfala som, že dnes príde skôr ako obyčajne.
Obula som sa, strčila telefón do vrecka a natiahla na seba bundu.
Vyšla som pred dom a uvažovala som ako sa dostanem do nemocnice.
Rozhodla som sa ísť autobusom. To bolo najrýchlejšie.
Vybrala som teda na zastávku. Išla som pomaly Majka jej to nepovedala.
Ako dokázala tak hazardovať so svojím životom? Zachovala sa hlúpo.
Pritom ako som uvažovala som nepočula, že ma niekto volá.
Až keď Maťo zastal s motorkou vedľa mňa všimla som si ho.
,,Ahoj," povedala som neprítomne.
,,Ty ma ignoruješ alebo čo?" opýtal sa nahnevane. Znovu som ho nepočúvala.
,,Hm...?" hovorila som, a pritom som bola duchom niekde inde.
Zastal a ja som šla ďalej. Zoskočil s motorky a poriadne mnou zamával.
,,Si v pohode? Kričím na teba už dve ulice a ty nič," povedal.
Pozrela som sa naňho a naliali sa mi do oči slzy a o chvíľu ma objal. J
a som plakala na jeho pleci a on mi vravel chlácholivé slová.
,,To bude dobré, len si poplač. Aspoň sa ti uľaví."
Keď mi dotiekli slzy, rýchlo som mu to vysvetlila a požiadala ho, či by ma nevzal do nemocnice. Súhlasil a podal mi prilbu.
O pätnásť minút sme boli v nemocnici a ja som vystupovala.
Ďakovala som mu, ale on chcel ísť so mnou.
To bola teda POHROMA!
Keby videl Toma s Kristiánom, bola by som asi umrela, ale radšej som súhlasila, aby som v ňom nevzbudila podozrenie.
Vošli sme dovnútra a na recepcii nám povedali, kde nájdeme Majku.
Keď sme sa konečne dostali na onkológiu v čakárni pred ňou sedeli Natália, Irma, Majkina sestra, Alex, Majkin brat a Majkin ocko Daniel.
Natália ma zbadala prvá a postavila sa.
,,Kde si bola tak dlho? Mala som o teba strach," vyčítala mi.
,,Ja... To je vlastne jedno, čo ja. Ako Majka? Už vám robili testy?" pýtala som sa.
,,Áno, Daniel je vhodný darca. Keď sa jej uľaví urobia transplantáciu, a potom ožarovanie. Hnevala sa, lebo jej vypadnú všetky vlasy a urazila sa na mňa preto. Nechce so mnou hovoriť. Skús ísť za ňou. Upokojiť ju, pretože ja idem odniesť domov Irmu a Alexa. Vrátim sa. Daniel tu ostane, " vysvetlila mi celá roztrasená.
Mala obavy z toho, že sa s ňou Majka nerozpráva. Vzala Alexa na ruky a Irma šla vedľa nej.
Rozlúčili sa a o chvíľu zmizli vo výťahu.
Otočila som sa na Maťa.
,,Chceš zostať? Môžeš ísť domov. V tejto chvíli to bude hádam najlepšie. Vieš príde moja mama a druhá teta s rodinou. Bude nás tu veľa a keby mi bolo smutno zavolám si Didi," vravela som.
Chcela som, aby odišiel a nestretol Kika s Tomom alebo nebodaj ocka, lenže tak ľahko sa nedal.
,,Nie, zostanem. Neprekáža mi to," povedal na moju zlosť.
Začala to vo mne vrieť. Vedela som, že je zlatý, ale mohol vypadnúť.
Keďže som nechcela byť nezdvorilá, iba som vzdychla a opýtala sa strýka Daniela, či môžem ísť za Majkou.
,,Choď a vysvetli jej nech sa nehnevá na Natáliu. Ubližuje jej tým a to by nemala," hovoril mi so slabým úsmevom.
Keď som vošla na oddelenie premkol ma strach.
Väčšina detí už spala, ale niektoré iba ticho hľadeli na svet okolo seba.
Nevedela som si predstaviť ako sa cítia.
Šla som potichu. Mala som pocit, že tak to bude najsprávnejšie.
Zrazu som zbadala dievčatko, ktoré mohlo mať asi osem rokov.
Uvedomila som si, že je asi taká stará ako moja malá nevlastná sestra Kajka.
Iba sa dívala naokolo chápavým pohľadom akoby jej bolesť okolo nej pripadala naivná.
Mala vztýčenú hlavu a kým som sa na ňu dívala, vedela som, že nemá strach zo smrti.
Potichu som k nej prišla a veľké modré oči, ktoré boli také modré, že nebo bolo oproti nim tmavé sa na mňa zahľadeli.
,,Si anjel?" spýtala sa ma.
Nahrnuli sa mi slzy do očí.
,,Prečo sa pýtaš?" chcela som vedieť.
,,Už ho čakám, vieš. Nemám už veľa času na tomto svete," povedala to tak múdro, až mi to vyrazilo dych.
,,Zomieraš?" opýtala som sa zdesene.
S úsmevom prikývla.
,,Posledné dva roky žijem tu. Moji rodičia tu získavali nádej a znova ju aj strácali. Teraz mi už nepomôže nič, to povedal doktor mojim rodičom," vravela mi.
,,Ako sa voláš?" spýtala som sa, lebo mala málo času.
,,Terka," zašepkala. ,,A nebojím sa smrti.
Je to len ďalšia cesta a v nebi mu bude lepšie ako tu, ale bojím sa umrieť sama, preto čakám svojho anjela strážneho...
Vieš, je mi ľúto, že keď zomriem tak bude moja mama veľmi plakať. Odišla iba na chvíľu. Po troch dňoch. Celý ten čas tu boli aj s ockom. Budú mi chýbať," vzdychla. Chvíľu bola ticho, a potom pokračovala.
,,Je mi smutno, lebo viem, že neuvidím malú sestričku vyrásť. Volá sa Julka. Krásne meno. Ja som ho navrhla a vyhralo. Budem chýbať aj ja im?" spýtala sa a pozrela mi do očí.
Nevedela som, čo mám povedať osemročnému dievčatku, ktoré umiera a smrti sa nebojí.
,,Nicole, budem im chýbať?" opýtala sa znova.
Mňa to zarazilo. Nepovedala som jej ako sa volám.
,,Odkiaľ vieš moje meno?" chcela som vedieť. Mykla plecami a objala ma.
Cítila som ako jej začínajú tiecť slzy.
,,Mám strach, že im nebudem chýbať," povedala cez tú záplavu sĺz.
,,Isteže budeš. Ľúbia ťa a tí, ktorí ťa ľúbia na teba nikdy nezabudnú. Navždy ťa budú mať vo svojom srdci. Tvoja mama, tvoj ocko aj Julka a ty ich budeš vidieť. Staneš sa ich anjelom strážnym. Budeš vidieť ako Julka vyrastie a bude mať vlastné deti a stále si spomenie na svoju sestričku a bude vedieť, že keď zomrie budeš čakať v nebi. Prídu tam za tebou aj mama s otcom, keď príde ich čas a budete všetci spolu," šepkala som jej do ucha.
Stisla ma ešte silnejšie a aj ja ju.
,,Ľúbim ich veľmi a viem, že aj oni mňa. Ľúbim aj teba môj anjel," povedala mi.
,,Aj ja teba dievčatko moje," zašepkala som a liali sa mi slzy.
,,Už nemám strach, lebo mám teba a viem, že za mnou prídeš keď bude tvoj čas," zašepkala a zavrela oči.
Usmiala sa a ja som vedela, že je to úsmev, ktorý vraví, že je už na lepšom mieste, a tak som ju ešte raz stisla a po tvári sa mi znova rozliali slzy.


Keď o pol hodiny neskôr prišli jej rodičia, lekár im povedal, že ich malá Terka zomrela.
Stála som na chodbe a videla hrozné utrpenie jej mami.
Slzy jej nedokázali prestať tiecť. Aj ja som stále plakala a pohľad na jej mamu mi spustil ďalší príval sĺz.
Vedela som, že som bola jej anjel.
Vedela som to v tej chvíli, keď povedala moje meno.
Doktor, ktorý stál pri jej rodičoch ukázal na mňa a ja som vedela, že Terka nás všetkých vidí a moja úloha povedať jej rodičom, čo sa stalo bola určená už dávno.
Vstala som a prišla k nim. Terkin otec držal na rukách Julku.
Mala asi štyri roky a pozorne počúvala každé slovo. Akoby nedokázala uveriť.
Otec ju položil na zem a keď zbadala mňa, prišla ku mne a chytila ma za ruku.
Spoločne sme prišli k jej rodičom.
S pevnou vôľou som natiahla ruku a podávala ju Terkinej mame so slovami: ,,Som Nicole Carterová a bola som anjel vašej dcéry."
Terkina mama sa mi pozrela do očí, či to myslím vážne a keď sa do nich konečne pozrela niečo v nich uvidela a v tej chvíli ma objala.
Potom čo sa odtiahla mi povedala: ,,Som Valéria a toto je Patrik a ..."
,,Julka," skočila som jej do reči. Julka sa ku mne pritiahla bližšie.
,,Nebála sa smrti, ale nechcela zomrieť sama a ja ako jej anjel som mala byť s ňou a uistiť ju, že ju ľúbite z celého srdca a tiež to, že vás bude vidieť a keď príde váš čas stretnete sa.
Ešte čosi odteraz je váš strážny anjel. Nemajte o ňu strach. Zvládne to," povedala som im s úsmevom. Valérií sa do očí nahrnuli ďalšie slzy.
Ešte som zdvihla Julku a povedala jej: ,,Veľmi ťa ľúbila a mala strach, že ťa neuvidí vyrastať. Musíš pre ňu niečo urobiť: môžeš si zobrať jej izbu a máš ju mať navždy v srdiečku," vravela som pomaly. Chytila si hrudník a s detskou vážnosťou zašepkala: ,,Mám ju tam navždy."


Stála som pred Majkinou izbou a myslela na Terku. Nechcela som, aby Majka skončila rovnako, hoci Terka nemala strach.
S obavou som vošla dnu.
Majka ležala na posteli. Bola na všeličo popripájaná a čítala si.
,,Ahoj," zašepkala som.
Dvihla hlavu.
Nič nepovedala iba čumela ako hlúpa.
V jej tvári bol očividný vzdor, tak som sa to snažila celá odľahčiť. Hlavne potom čo sa stalo.
,,Maja si hlupaňa," povedala som jej.
Zrejme som to nemala, ale bola som taká plná hnevu, že si neváži svoj život, keď oňho môže každú chvíľu prísť.
V tej chvíli jej kniha vypadla z ruky.
,,Čo si povedala?" spýtala sa celá prekvapená.
,,Práve som videla umrieť osemročné dievčatko. Bolo tu dva roky a nepodarilo sa im ju zachrániť. Bola taká stará ako naša Kajka. Mohla ešte žiť, ale Boh sa rozhodol vziať si ju k sebe. Ona sa nebála smrti a ty sa chováš akoby si stratila nádej. Už nechceš bojovať, tak sa chováš. Nevážiš si to, že Boh ti dal šancu žiť a všetko zvaľuješ na svoju mamu a rodinu. To je hlúpe," povedala som jej plná hnevu.
Na nič sa nezmohla iba na mňa hľadela akoby som povedala niečo nepredstaviteľné.
Bolo ticho. Ticho.
Do kelu, keby aspoň niečo povedala, ale ona bola ticho.
To ticho mi liezlo na mozog.
Chcela som odísť. Musela som odísť.
Nezniesla som to ticho, hlavne potom
ako som videla zomrieť dievčatko.
Otočila som sa, že idem, ale Majka povedala: ,,Máš pravdu, ale ja som sa nevzdala. Moja smrť by vám spôsobila bolesť, tak som sa vám chcela odcudziť, pretože to by bolo ľahšie."
Pozrela som sa na ňu.
,,A ty že nie si hus?" spýtala som sa jej to smrteľne vážne a ona...
Hodila do mňa knihu. Niečo také si nedovolia ani Kristián s Tomom.
Nie to ešte ona. To ma napálilo.
Dvihla som ju, že jej to vrátim, ale doplo mi, že to asi nebude dobrý nápad, tak som sa na ňu len nahnevane pozrela a zašepkala: ,,Boh nás trestá za našu bezstarostnosť."
To čo som povedala sa mi zdalo hlúpe. Majka sa na mňa pozrela.
,,Nie, on nám dal druhú šancu. Šancu byť znova rodina," vravela to pomaly akoby uvažovala o každom slove.
Usmiala sa som.
,,Možno, ale keď nám dal druhú šancu, nesmieš sa hnevať na svoju mamu pre takú hlúpu vec ako je to, že prídeš o vlasy," hovorila som.
,,Za to si predsa môžem sama, ale potrebovala som sa na niekoho hnevať. Mala by som sa však najviac zo všetkých hnevať na seba. Bola som hlúpa, že som to nepovedala našim. Mohli ma už dávno liečiť," vysvetlila mi.
Mala pravdu, ale ja som už nechcela byť zlá.
,,Vyliečia ťa teraz, ale musíš oddychovať. Ja už pôjdem."
Videla som na jej tvári, že nechce, aby som odišla.
Nemohla som však zostať, pretože mi bolo blbo.
,,Vrátim sa," sľúbila som jej a otočila sa.
Hneď ako som vyšla von z jej izby som utekala na záchod a zavrela sa v kabínke.
Cez slzy som vracala.
Keď som skončila utrela som si rukou ústa a posadila sa na studenú dlážku.
Tiekli mi potoky sĺz a ja som mala pocit, že som až príliš urevaná.
Po chvíli mi ktosi zaklopal na dvere a ja som veľmi neochotne otvorila.
Stála tam Didi.
Nesnažila som sa nič predstierať, aj tak by na to prišla.
Slabo sa usmiala a sadla si ku mne na dlážku.
,,Prišla tvoja starká," povedala sucho akoby chcela trocha zmeniť ovzdušie.
Nič som nevravela, ale bola som rada, že starká je tu.
,,Videla som umrieť osemročné dievča Terku. Bola som jej strážny anjel," vyšlo zo mňa a znova mi vyhŕkli slzy.
Didi si ma nežne pritisla na prsia a silno ma objala. Nič nevravela. Tušila, že nič netreba vravieť a to, že ma len objímala bolo pre mňa viac ako slová.
Po pol hodine som spolu s Didi vyšla späť do čakárne.
Maťo spal opretý o stenu, Daniel len tak hľadel bohviekam a starká ma hneď objala keď ma videla. Sadla som si k nej a ona sa nežne usmiala.
Iba sme sedeli a čakali.
Minúty sa vliekli.
Po dvoch hodinách som sa postavila, lebo mi ktosi volal. Bol to Tom.
,,Nicole, prídeme tam za vami. Mama sa pokúša zohnať letenky, lebo je to rýchlejšie akoby sme šli autom," vravel rýchlo.
Kým som odpovedala, prešla som k oknu a hľadela na prázdnu ulicu.
Začala sa do mňa vkrádať beznádej.
,,Dobre," povedala som napokon.
,,Je ti niečo?" spýtal sa akoby mal v sebe radar a vždy vedel keď mi je mizerne.
,,Poznám chalana, ktorý sa mi páči a je fajn. Rozhodla som sa, že ak bude treba poviem mu o sebe pravdu," zašepkala som a samu ma to prekvapilo.
,,Môžeš, je to tvoje rozhodnutie," vravel opatrne. Vedela som, že niečo tuší, tak som mu to všetko povedala a prekvapilo ma, keď sa mi uľavilo.
,,Bola si jej anjel strážny, lebo si výnimočná. Nevravím to len preto, že si moja malá sestra a mám ťa rád. Vravím to, lebo je to tak. Si to najvýnimočnejšie dievča aké poznám Nicole Carterová. Máš dar, ktorý nemá každý človek. Vieš ostatných pochopiť, tak ako si vedela Terku a Majku a všetkých ostatných, preto si výnimočná," povedal mi horlivo.
,,Aj pre to ťa mám tak rada, lebo ma vieš povzbudiť."
Nemusela som ho ani vidieť, aby som vedela, že sa usmial.
,,Mám ťa rád," povedal.
,,Aj ja teba," zašepkala som a Tom položil.

Sedela som opretá o stenu. Bola som v čakárni sama.
Každý niekam šiel. Po chvíli sa vrátila Didi a podávala mi horúcu čokoládu.
Usmiala sa na mňa.
,,Ako ti je?" spýtala sa.
,,Dá sa to," zašepkala som.
Cez chodbu prechádzal Maťo a išiel k nám. Didi na mňa žmurkla.
,,On ti určite zlepší náladu," vravela potichu, vtisla mi bozk na líce a otočila sa.
Ona surovo zdrhla.
Niekedy ma trochu škrelo akými spôsobmi mi chce zlepšiť náladu.
Maťo si ku mne sadol na podlahu.
,,Ako sa má Majka?" spýtal sa.
Mykla som plecami, keď som u nej bola vlastne som sa ani nespýtala, lebo sme riešili iné veci.
,,Nevedel som, že je tvoja sesternica. Povedala mi to až Didi," zašepkal zrazu.
Ďakujem Didi. Ty vždy vykecáš to, čo nemáš. Pozrel sa na mňa.
Prešla mnou triaška z toho, že sme tam sami. Myslela som na divné veci a nevedela som v tej chvíli prísť na nejakú spoločnú tému.
Už som otvárala ústa, že začnem rozhovor, ale vtedy mi zazvonil telefón.
Prišlo mi to divné.
Kto už len od mňa niečo chcel teraz v noci? Vytiahla som ho z vrecka a na displeji svietilo neznáme číslo.
Maťo sa na mňa divne pozrel, tak som to rýchlo zdvihla.
,,Prosím?"
Šušťalo to tam, no zrazu sa ozval hlas.
Chladný a desivý taký, aký počujete v hororoch. ,,Počúvaj, ak chceš, aby tvoja rodina zostala na žive, riaď sa mojimi pokynmi, lebo ja vidím všetko a päťdesiat krokov je dosť malý náskok."
Zmrazilo ma. Niekto chcel ublížiť mojej rodine a bol tak blízko.
,,Rozumiem," len to som zo seba vedela vydať.
,,Svojmu drahému povieš, že niekam ideš. Vymysli si niečo."
Pozrela som sa na Maťa.
Bolo príliš nebezpečné ohroziť ho, tak som len povedala: ,,Musím niekam ísť, ale hneď sa vrátim."
Klamala som až sa prášilo.
Prešla som k recepcii a on povedal: ,,Fajn. Musíš vedieť, že keď spravíš niečo zlé Kristián zomrie." To, čo v tej chvíli povedal mi stačilo.
Mal Kristiána a to bol ten najhorší možný scenár. Vošla do mňa ohromná zlosť a odvaha.
Nepamätám si aké nadávky som mu kričala, ale viem, že mi vravel hrozné veci.
Nakoniec sme sa dostali k tomu, čo chcel tento Oliver. Desať miliónov dolárov a nech ich prinesie Ema.
Celý čas sa mi to ozývalo v ušiach.
Chcela som tomu Oliverovi ublížiť najviac ako to pôjde, ale on mal srdce z kameňa alebo z ľadu.
Už som sa neudržala a zakričala som naňho do telefónu plným hrdlom: ,,Čo chceš urobiť Kristiánovi. Nemôžeš mu ublížiť, lebo ak to urobíš ja si ťa nájdem."
,,Ak neurobíš, čo som povedal nájdeš z brata len popol," povedal a položil.
Striaslo ma, ale horšie bolo, čo som videla pred sebou.
Stál tam Maťo s kamennou tvárou a bolo som si istá, že nevie, kto je Kristián a mal o mne v tej chvíli najhoršiu mienku na svete.

Ahoj, vitajte na mojej stranke, kde budem uverejnovat moje vlastne vytvory, teda pribehy a poviedky, co som napisala a su pod KOPIRAJTOM.XD. A za pomoci z hora tu zmenimv buducnosti aj vzhlad